Interview: Profesionáli

Profesionáli nás práve odrovnali. Preplávali množstvom odvážnych nových skladieb z ich čerstvo vydaného albumu. Čo sa to tu deje?, a pri príležitosti 40. výročia nás obdarili tromi skladbami od Sex Pistols. Never Mind The Bollocks. To stačilo, aby jeden z divákov vyšplhal na predok pódia a skočil do neústupného davu v snahe prežiť svoju mladosť.

Hoci stratili pár členov, The Professionals vystúpili na uvedení svojho albumu v The Garage, akoby spolu hrali roky. Pred koncertom som sa stretol s bývalým členom Pistols, Paulom Cookom, a ich charizmatickým frontmanom Tomom Spencerom v The Courthouse Hotel, aby som zistil viac o oživení zvuku Profesionáli.

So, how did Čo sa to tu deje? come about?

Paul: Začali sme s tromi pôvodnými členmi mínus Steve Jones. Sme všetci miestni a Universal práve vydal retrospektívu Profesionáli a my sme si povedali, že sa dáme dokopy a trochu sa pohráme a začneme hrať. Znelo to skvele. Steve sa nechcel zapojiť, pretože je v LA, tak sme zobrali Toma a odvtedy sa to rozbehlo. Nechceli sme hrať len staré pesničky. Tak vznikol nový album. Posunuli sme to dopredu, pretože je to nová zostava, noví Professionals a nový album.

Tom: Názov je posledná vec, ktorú sme spravili. Paul s ním prišiel… je to vlastne riadok z jednej z piesní, ktorá sa volá „Rewind“. A samozrejme, keď si teraz vyberáš názov, skontroluješ, či to už niekto nespravil, a jediný raz sme to našli v jednej Bowieho skladbe na Low ktorá má tento rok 40 rokov.

Aká bola prvá pieseň, ktorú si napísal?

Tom: Nahrali sme pár pesničiek a napísali ich spolu s akustickými gitarami a zarezervovali sme si skúšky. Náš autorský vzťah sa počas nahrávania albumu rozvinul.

Paul: V podstate sme ich robili po troch. Napísali sme tri pesničky; ‚New Generation‘ bola prvá a postupovali sme odtiaľ. Ako povedal Tom, len sme sedeli s akustickými gitarami a vymieňali si nápady.

Čo ťa inšpirovalo k pocte Lemmymu a Bowiemu v ‘Gone, Going, Gone’?

Tom: No, táto pieseň je jediná na albume, na ktorej je uvedená celá kapela. Bol to starý riff, ktorý sa nikdy nepoužil pre pôvodných Professionals. Len úvodný riff, takže sme sa k tomu vrátili. Existuje slávna historka, keď sa Steve Jones vlámal do Hammersmith Odeon a ukradol kopec vybavenia Davida Bowieho medzi poslednými predstaveniami Iggyho Stardusta - to je notoricky známe. Keď som ako teenager pracoval v Hammersmith Odeon, Motörhead boli na turné a ukradli im svetelnú súpravu „bomber“. Takže, samozrejme, keď zomreli v priebehu jedného mesiaca, videl som peknú väzbu. Nielen medzi nimi dvoma, ale aj medzi mnou a Stevom Jonesom. A potom prišla séria textov.

Spomínal si Bowieho predtým… je tu nejaká téma?

Tom: To je iná vec. Len sme sa hrali hru na pomenovanie a čo by zhrnulo všetky pesničky. „Čo sa to tu deje?“ je celkom silné vyhlásenie. Je to otázka alebo výkričník? Ale je to oboje, však?

Paul: Je to len komentár k tomu, čo sa deje; kde sa momentálne nachádzame. Je to ako zdvihnúť ruky a povedať, čo sa do prdele deje, vieš? Čo sa týka skladieb, album je naozaj osobný. Len dospievanie, starnutie s hanbou.

Album si zakončil piesňou „Monkeys“, ktorá je odkazom svetovým lídrom? 

Paul: Hej, to je na rovnakej vlne toho, čo sa deje v súčasnosti. Ľudia alebo ovce... vlastne nasledujú ovce.

Tom: Idioti nasledujúci idiotov. Ako Donald Trump... je to zúfalé. Politiky sa veľmi nedotýkame, ale toto je najbližšie, ako sa k nej dostaneme. S tým sa toho veľa nedá robiť. Väčšina sveta je sprostá ako tágo. Je to fér povedať?

Paul: V súčasnosti žijeme v šialenej dobe. Myslím, že celý album je vlastne odrazom toho. Píšeme len o tom, čo sa s nami deje v dnešnom svete.

Tom: Boli sme v Amerike robiť nejakú tlač, keď sa stala tá streľba v Las Vegas. Takže sme odpovedali na niektoré z týchto otázok, a potom sa stane niečo také. A v ten istý deň má Donald Trump problém… je to šialené. Jedna rozhlasová stanica chcela po oznámení tej veci hrať Teda Nugenta. Je členom NRA (National Rifle Association)! To je šialené!

Máš aj pieseň o Extremadure – je o tom mieste?

Paul: Je to tak. Nápad na „Extremadura“ som dostal, keď som šoféroval cez Španielsko. Jazda cez krajinu a skutočné precítenie miesta. Bolo to ako hľadanie seba samého v púti a prežívanie tej druhej strany mince, toho, čo je v živote skvelé. Bolo to naozaj duchovné miesto.

Chcel som sa spýtať na hostí... Ako si vedel, koho máš volať?

Paul: S pôvodným gitaristom to nevyšlo a, žiaľ, sme sa rozišli. Tým sa uvoľnila pozícia pre ďalšiu gitaru. Zohnali sme Steva, aby zahral nejaké party, čo bolo super. Bol v pohode s tým, že nahráme Profesionáli aj bez neho. Tak som si pomyslel, máme tu voľné miesto, tak vytiahnem telefónny zoznam a obvolám nejakých priateľov.

Tom: Mimochodom, má fakt super adresár. Nie je to ako nejaký bežný adresár.

Paul: Tak som im zavolal a boli z toho všetci veľmi nadšení. Čo bolo super. Trochu presviedčania to síce chcelo, ale s vytrvalosťou sme to nakoniec zvládli.

Tom: Presviedčanie bolo len pre lenivých. Zistil som, že niektorí ďalší chalani, Duff McKagan a Billy Duffy, boli ako deti obrovskí fanúšikovia Pistols, pretože boli o niečo mladší. Takže milovali, že sú pri tom, čo bolo skvelé. Presviedčanie so Stevom Jonesom... ten sa veľmi nedostane von... a Mick Jones.

Paul: Boli to Jonesovci. Nebol to problém, len potrebujú trochu prehovoriť.

Tom: Potom sme dostali Chrisa McCormacka ako hosťa na album a potom sme mali pár koncertov len ako hosť, ale potom mu to sadlo – bolo to super. Na ďalšom albume, ktorý urobíme, bude už riadne.

Tak ako dlho trvalo, kým ste dali album dokopy?

Paul: Rok s prestávkami. Pracovali sme po dávkach... Je to veľa času na vytvorenie albumu? Zak Starkey, Ringov syn, nám veľmi láskavo požičal svoje štúdio na nahrávanie všetkých sprievodných stôp. Dokončili sme to s Daveom Draperom v Tower Studios vo Worcesteri. Tam sme to dokončili. Bolo to také všelijaké.

Tom: Takže ideš do milionárskej vily Zaka Starkeyho a potom do bývalého vojnového bunkra Davea Drapera v priemyselnej zóne za Worcesterom. Dva extrémy, ale myslím, že sme tie extrémy zachytili. Dave Draper je skvelý producent a neostáva nič iné, len si tú nahrávku vypočuť. Zatiaľ čo si vieš predstaviť dom Zaka Starkeyho? Je plný skvelých vecí.

Ľahko si sa rozptýlil/a?

Tom: Má jedny z najlepších memorabílií na svete. Bola tam tabuľa, na ktorej bolo napísané „wibbly wobbly way“ a ja som sa spýtal, čo to je? A on mi povedal, že to je tabuľa Johna a Yoko, ktorá pochádza z čias, keď jeho otec býval v dome Johna Lennona.

Paul: Ako živý výrez Marca Bolana, hovorí „Zakovi, všetko najlepšie.“ Všade obrázky... je to skvelé.

Tom: Hlavne, jeho fotka ako dieťaťa, sediaceho na kolenách Keitha Moona a vraj vždy hovorili, že sa narodil, aby túto prácu robil, pretože Zak Starkey teraz hrá v The Who. Takže je to vlastne geniálne.

Paul: Skvelé prostredie na prácu. Mali sme čas stráviť to, čo sme urobili. Nenávidel by som ísť tam a robiť to celé 28 dní. Niekedy by to mohlo fungovať, ale bolo dobré si trochu sadnúť, počúvať a vrátiť sa. Bolo dobré mať na to čas.

Zaujímalo ma, čiže keďže si na Pledge Hudba, či je celý ten proces o dosť jednoduchší?

Paul: Tom mal nápad urobiť to cez Pledge. Bol som k tomu trochu skeptický. Ale bolo to super, reakcia bola skvelá. V skutočnosti ti to dáva istotu, ak nemáš peniaze a čas na to, aby si urobil album tak, ako chceš, bez toho, aby si sa ponáhľal a rozmýšľal: „Koľko nám zostalo peňazí?“.

Tom: Náš Pledge už presiahol 500 %. Neboli sme chamtiví a nestanovili sme si veľký cieľ, stanovili sme si cieľ toho, čo sme už minuli. Teraz, keďže to presiahlo túto hranicu, musíme premýšľať ako nahrávacia spoločnosť a premýšľať, na čo to potrebujeme minúť. Nepôjdeme s tým do krčmy. Mohli by sme si najať tlačového agenta. Mohli by sme sa stať nahrávacou spoločnosťou. A získali sme z toho aj dve nahrávacie zmluvy, jednu v Amerike a jednu v Nemecku a tie robia samostatné vydania a to všetko vďaka publicite, ktorú Pledge vygeneroval. Je to veľmi pekné!

Paul: Ide to všetko ako po masle, čo je príjemná zmena. Keďže som už bol v kapelách, všetko je také chaotické. Vždy som na poslednú chvíľu všetko narýchlo riešil. Toto je fajn.

Je robenie albumu tvoja najobľúbenejšia časť pôsobenia v kapele?

Paul: Ako to išlo v tomto prípade, bolo to super. Niekedy to môže byť trochu fuška. Hlavnými autormi a tvorcami nahrávok sme boli ja a Tom. Inokedy, keď sú v tom štyria alebo piati ľudia, môže tam byť príliš veľa názorov a každý chce to a ono. Začína to byť trochu moc kontrolujúce. S nami dvoma to bolo super.

Tom: Myslím, že ide o to robiť oboje. Ale keď máš za sebou naozaj dlhé turné, nevieš sa dočkať, kedy budeš doma a urobíš album. Takže ide o to, že to striedaš. Teraz je čas na turné autobusy!

Je už nejaká prehliadka?

Paul: Myslím, že musíme dať ľuďom čas, aby strávili nové veci. Možno niečo urobíme koncom roka.

A je to 40 rokov od Never Mind The Bollocks… Budete hrať na uvedení nejaké skladby od Sex Pistols?

Paul: Len pre staré dobré časy. Vlastne ich s Profesionáli vôbec nehráme. Ale keďže je to presne na deň, 40 rokov, tak sme si povedali, že dáme pár, áno.

Ako si si vybral(a), ktoré piesne?

Paul: Tie, ktoré sa najľahšie učili.

Tom: Bol jeden konkrétny člen kapely, ktorý nevedel pochopiť tú jadrovú fyziku.

Paul: Ideme hrať ‘Bodies’ a ‘Pretty Vacant’. Prečo nie!

Nový album skupiny Profesionáli Čo sa to tu deje? je k dispozícii.

Save