Rick Parfitt vždy pôsobil ako jeden z tých anonymnejších symbolov rocku, bezpečný a pevný, skôr prefíkaný chudák než princ. Rovnako ako Status Quo, kapela, ktorej s láskou slúžil a udržiaval pri živote päťdesiat rokov.
Debutový album Ricka bol v mnohých smeroch Over and Out mala to byť priemerná nahrávka, ktorá by pokračovala v duchu Quo. Ale v hviezdach bolo vždy predurčené, že sa stane niečím viac. Väčšinou si ju mali kúpiť tí, ktorí nerozumeli (alebo odmietali rozumieť) modernej technológii. Je to ten typ albumu, ktorý by sa predal vo väčšom počte kópií na CD, než by získal prehratia na Spotify; v čase, keď pohodlie prevažuje nad úsilím a počuť dvadsať sekúnd skladby predtým, než preskočíte na ďalšiu, je dôležitejšie, ako počúvať nuansy a basovú linku ukrytú v každej piesni, v roku 2018 už len máločo je viac rock and roll ako toto. Smrť má zvláštny spôsob, ako prinútiť svet, aby vás videl, aj keď ste zostali relatívne anonymní v tom, ako ste sa správali v pompéznosti rock and rollu.
Smrť má zvláštny spôsob, ako prinútiť svet, aby ťa videl, aj keď si zostal relatívne anonymný v tom, ako si sa pohyboval v nádhere rock and rollu.
Ale my tu nie sme na to, aby sme hovorili o smrti a nie sme tu na to, aby sme hovorili o Status Quo. Sme tu, aby sme sa pozreli na Ricka Parfitta a jeho vhodne pomenovaný Over and OutA aj napriek zarmucujúcim okolnostiam, ktoré obklopovali mesiace pred jeho vydaním, zostáva albumom pre tých, ktorí chcú mäso a zemiaky, nie foie gras.
Napriek tomu, že Rick dokončil nahrávanie svojich gitarových a vokálnych partov, na február 2017 bolo naplánované nahrávanie. Niektoré skladby neboli úplne dokončené, keď Rick zomrel. Výzva o pomoc zabezpečila, že jeho práca mohla byť dokončená a že ju mohol svet počuť. Na túto výzvu odpovedal Brian May z Queen a Chris Wolstenholme z Muse, ktorí obaja Ricka dobre poznali. Do tvorivého procesu bol zapojený aj Rickov syn, Rick Parfitt Jnr, rovnako ako John „Rhino“ Edwards a Alan Lancaster a mnohí ďalší.
Úvodné búšiace bicie poháňajú úvodnú pieseň ‘Twinkletoes’ a naznačujú surovejšiu stránku, ktorá sa zriedka objavovala v lesku tvorby Quo. Vokálne harmónie pripomínajú tvorbu Briana Maya s Queen a jeho vlastnú sólovú tvorbu. Tí, ktorí hľadajú nového Queena alebo Maya s klasickým zvukom, si toto určite zamilujú. ‘Lonesome Road’ a ‘Everybody Knows How to Fly’ sú uspokojivo bluesové a pokračujú v energii ‘Twinkletoes’. Energia, ktorá z týchto skladieb srší, naznačuje, akú zábavu si Rick a spol. museli užiť. O to viac je to vykúpenie po jeho nútenom odchode z turné. Rovnako ponúka mierne melancholický pohľad na to, čo mohlo vzniknúť z tejto vzrušujúcej sólovej kariéry. Titulná skladba je vesmírna, opakujúce sa vokály ponúkajú takmer psychedelický pohľad zhora, elegantne nesený syntetizátormi a gitarou. Potom sa odnikiaľ vynorí ‘When I Was Fallin’ in Love’ s výraznou atmosférou Toma Pettyho a nostalgiou Roya Orbisona, pretláčajúc sentimentálnu, ale hlavou kývajúcu baladu.
S výnimkou singla ‘Long Distance Love’, ktorý je zďaleka najchytľavejšia a najrozpoznateľnejšia pieseň, sa ‘Fight For Every Heartbeat’ najviac podobá rocku, ktorý už päťdesiat rokov produkuje s Quo. Medzi nimi leží ‘Without You’, prvý singel. Táto klavírna balada, ktorú hrali na Rickovom pohrebe, je ten správny druh mrazivej a dojímavo prorockej a jej umiestnenie funguje; je to strunami zdobená krása medzi dvoma čistými rockovými tŕňmi.
Záverečná skladba ‘Halloween’ akoby bola nahraná v 80. rokoch s hravými syntetizátormi a vrieskajúcimi vokálmi a gitarami v štýle Slade, ktoré maľujú všetko, na čom si tvoje uši môžu pochutnať.
Parfittov prvý a zároveň posledný sólový album s desiatimi skladbami nemá žiadnu zbytočnú výplň a udiera na správne struny. Keď sedíte a počúvate Over and Out, či už v dopravnej zápche alebo pri drhnutí Newcastle Brown z vašej džínsovej súpravy, niekde za kvalitnými mäsitými riffmi a vysokoleťiacimi vokálmi, ktoré sú tu predvedené, si nemôžete pomôcť a pýtate sa, prečo to nespravil skôr. Bez ohľadu na to by sme mali byť vďační, že sme ho vôbec mali a že zanechal darček, ktorý si majú obľúbiť jeho fanúšikovia a fanúšikovia klasického rocku, ktorí hľadajú niečo nové a živšie ako mnohé čistokrvné rockové albumy, ktoré tento rok budete počuť.
Je príliš dobré na to, aby som bol čo i len okrajovo smutný z tej myšlienky.
V mnohých ohľadoch mal byť Rickov debutový album „Over and Out“ ďalším priemerným, klasickým rockovým albumom, ktorý mal pokračovať v štýle Quo, ale už od začiatku bolo predurčené, že sa stane niečím viac. Mali by sme byť vďační, že sme ho vôbec mali a že nám zanechal dar, ktorý si zamilujú jeho fanúšikovia a fanúšikovia klasického rocku, ktorí hľadajú niečo nové a živšie ako mnohé čisté rockové albumy, ktoré tento rok počujete.
*Myslím si*, že je to dobrá recenzia, ale aby som bol úprimný, ťažko som sa prepracoval cez nezmysly prvých dvoch odsekov. Parfitt „anonymný“? Naozaj? V živote ho nazvali mnohými vecami, ale anonymný určite nie je jednou z nich. Zdá sa mi, že toto vnímanie je skôr pripisované odmietavým médiám, ktoré pred 30 rokmi vyhlásili Quo za irelevantné a tým, ktorí sa rozhodli im slepo veriť, bez toho, aby si všimli, že predali 120 miliónov platní, alebo posmešnému hajzlovstvu údajne serióznych hudobných publikácií, ako je časopis Q, ktoré sa ani neunúvali okrajovo spomenúť jeho smrť, nieto mu venovať nekrológ na svojich posvätných stránkach. V čase, keď svet menej trápilo, čo si cudzinec môže myslieť o tom, čo máš v iPode, Parfitt vždy zostal stelesnením skutočnej rockovej hviezdy, či už to vždy platilo aj pre jeho spoluhráčov v kapele. Odhliadnuc od toho, pokračuje to ako celkom slušná recenzia a pre informáciu, Halloween BOL nahraný v 80. rokoch – presnejšie v roku 1985. Bol trochu vyleštený, ale ide o tú istú nahrávku.
Cheers.
Tiež sa mi zdal ten výraz ‘anonymný’ trochu zvláštny.
Možno nie na radare mladých, ale to isté by sa dalo povedať o väčšine popredných osobností rocku.
Toto je jeho 2. sólový album,,,1. sa volal NESNÍMANÁ DORUČENKA ,,1987, nebol vydaný ,,pretože vedenie a personál nahrávacieho štúdia povedali ,,,je to príliš hlučné a kto je ten umelec,,,,